Mesto Žilina opäť oceňovalo výnimočné osobnosti

Počas včerajšieho Slávnostného oceňovania osobností mesta Žilina odovzdal primátor Peter Fiabáne ocenenia šiestim výnimočným osobnostiam za prínos v oblasti kultúry, športu, vzdelávania, vedy a za reprezentáciu mesta doma i v zahraničí.

Tohtoročné ocenenia získali osobnosti pôsobiace v oblastiach ako pedagogika, ekológia, dokumentárna tvorba a horolezectvo, architektúra, pamiatková ochrana či sociálna práca. Štyrom laureátom bolo ocenenie odovzdané in memoriam. „Človek môže mať veľké vedomosti, talent či schopnosti, no skutočnú hodnotu získavajú až vtedy, keď ich využíva v prospech druhých. Všetky tieto výnimočné osobnosti spája niečo podstatné – svojou prácou prekročili hranice vlastného povolania a robili viac, než bolo nevyhnutné. Dovoľte mi preto poďakovať všetkým dnešným laureátom za ich prácu, nasadenie a za to, čo dali nášmu mestu a jeho obyvateľom,“ povedal vo svojom príhovore primátor Žiliny Peter Fiabáne.

Mesto Žilina organizuje podujatie už od roku 1995. Nominovať výnimočnú osobnosť môže verejnosť, zoznam s hlasmi odbornej poroty ďalej posudzuje schválená komisia, ktorej rozhodnutie musí schváliť mestské zastupiteľstvo. Mesto môže výnimočným osobnostiam udeliť Čestné občianstvo mesta Žilina, Cenu mesta Žilina a Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina. O udelení Ceny primátora mesta rozhoduje primátor.

Prehľad ocenených osobností mesta Žilina 2026

Čestné občianstvo

Je najvyšším a reprezentatívnym prejavom uznania mesta voči osobnosti, ktorá má mimoriadny vzťah k Žiline alebo svojou činnosťou významne prispela k jej životu, rozvoju či dobrému menu.

PhDr. Alica Virdzeková

Alica Virdzeková sa narodila v Žiline, kde žije doteraz. Je vydatá, má jednu dcéru a tri vnúčatá. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde si aj rozšírila svoju aprobáciu  a získala doktorát. Jej prvým pôsobením bolo Gymnázium v Rajci. Už tu sa zapájala do mimoškolskej činnosti. Od roku 2000 učí na Gymnáziu, Varšavská v Žiline. Na tomto gymnáziu sa hneď od začiatku svojho pôsobenia aktívne zapája do mimoškolských aktivít. Organizuje množstvo podujatí, ako prednášky, besedy, výstavy, projekty a množstvo súťaží, predovšetkým zameraných na históriu a región Žilina. Jej študenti reprezentujú školu aj mimo nášho mesta na rôznych súťažiach, pričom sa umiestňujú na prvých priečkach. Témy prác do rôznych súťaží sa týkajú Žiliny, jej osobností, kultúrnych pamiatok s cieľom spropagovať regionálnu históriu a kultúru. Aktívne spolupracuje s Nadáciou Polis, kde sa študenti zúčastňujú na rôznych diskusiách a prednáškach, ako aj premietaniach dokumentárnych filmov.

Svoje mesto, jeho osobnosti a kultúrne pamiatky reprezentuje aj na medzinárodnom fóre. Od roku 2009 sa zúčastňuje so svojimi žiakmi na konferencii stredoškolákov v Prahe. Prezentované práce sa dotýkajú najmä regionálnej histórie a jej osobností. Takýmto spôsobom oboznamujú českých učiteľov a študentov s osobnosťami a pamiatkami spätými so Žilinou, ako sú Arieh Klien, Jozef Červinka, Maximilián Scheer, Kostol Štefana Kráľa, Židovský cintorín a iné.

Obzvlášť jej je blízka téma holokaustu, či už publikačne, účasťou na podujatiach, alebo organizáciou pietnych spomienok, venovaných obetiam holokaustu. Na Gymnáziu, Varšavská v Žiline už tri roky organizuje spomienkovú akciu Nezabudnutí susedia. Hosťami na akcii sú vždy členovia rodiny Kleinovcov, ktorých otec Arieh Klein bol čestným občanom Žiliny. Podujatia sa zúčastňuje okolo 100 až 120 žiakov a iných vzácnych hostí. Každoročne navštevuje so študentmi aj smútočnú tryznu, ktorú organizuje Židovská náboženská obec na Židovskom cintoríne a tiež Pietnu spomienku na obete holokaustu, organizovanú samosprávou v spolupráci so Židovskou náboženskou obcou pri pamätníku Cesta bez návratu. 

Študenti gymnázia sa aktívne zapájajú aj do projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom. Pod vedením svojej učiteľky robia rozhovory s ľuďmi prenasledovanými totalitným režimom a spracúvajú ich životné osudy. Za 14 rokov odkonzultovala 98 prác, viaceré zachytávali aj osudy obyvateľov Žiliny. Roky zodpovedne vykonáva rôzne funkcie a je členkou viacerých hodnotiacich komisií. Je držiteľkou niekoľkých ocenení od Ministerstva školstva SR, v roku 2010 jej bola udelená Veľká medaila sv. Gorazda, čo je najvyššie rezortné vyznamenanie, v roku 2019 plaketu Eugena Bárkánya za významné aktivity na záchranu židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku a v roku 2024 získala aj ocenenie Slovenka roka v kategórii podpora mladých talentov.

Prof. Ing. Ivan Vološčuk, DrSc, in memoriam     

Narodil sa v obci Aklin v r. 1935. Po úspešnom absolvovaní Vysokej školy drevárskej a lesníckej vo Zvolene nastúpil do Lesprojeky Zvolen a neskôr bol preradený na pobočku Žilina. V roku 1973 po niekoľkoročnej práci bol na základe kádrového posudku vedenia Lesprojekty Žilina z dôvodu náboženskej aktivity jeho príbuzných prepustený zo zamestnania a bol mu Okresným výborom Komunistickej strany Slovenska odopretý súhlas s obhajobou dizertačnej práce a neskôr výbor aj zakázal zamestnať ho v okrese Žilina. Bolo mu nariadené nastúpiť do zamestnania v okrese Martin v Lesnom závode.

Koncom roku 1974 sa mu podarilo zamestnať sa na správe Chránenej krajinnej oblasti Malá Fatra so sídlom v Gbeľanoch. Od roku 1983 nastúpil na Ústredie štátnej ochrany prírody v Liptovskom Mikuláši ako odborný pracovník pre usmerňovanie lesníckej činnosti v chránených územiach, neskôr ako vedúci oddelenia starostlivosti o genofond chránených území.

Od roku 1990 pôsobil ako riaditeľ Tatranského národného parku TANAP. V decembri toho istého roku založil Asociáciu karpatských národných parkov ACANAM. Ako člen dobrovoľnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody organizoval rôzne podujatia zamerané na propagáciu ochrany prírody najmä na území Malej Fatry.

Profesor Ivan Vološčuk bol kľúčovou osobnosťou a spoluautorom nominačného projektu, vďaka ktorému boli slovensko-ukrajinské Karpatské bukové pralesy v roku 2007 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Išlo vôbec o prvé lesné prírodné územie v Európe, ktoré UNESCO zapísalo na listinu svetového dedičstva. Lokalita sa v ďalších rokoch rozšírila a dnes nesie názov Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy, pričom zahŕňa desiatky území v 18 krajinách. Tento zápis predstavoval najvýznamnejší míľnik v ochrane slovenskej prírody.

Okrem aktivít na ochranu prírody pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg a v rokoch 2000 – 2008 dokonca ako dekan Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Je tiež autorom početných vedeckých prác a článkoch o ekosystémoch pralesov.

Ako prvému človeku z východnej Európy mu bola v r. 1993 vo Viedni udelená Zlatá medaila Svetového fondu na ochranu prírody, ktorú mu osobne odovzdal princ Philip, vojvoda z Edinburghu a manžel anglickej kráľovny Alžbety II. za významný prínos na ochrane prírody Karpát, osobitne Tatranského národného parku, za rozvoj ochrany prírody v Československu, na Slovensku a  iniciovanie Asociácie karpatských národných parkov.

Ocenenie Čestný občan mesta Žilina prevzal jeho syn Ivan Vološčuk mladší.

Cena mesta Žilina

Udeľuje sa za vynikajúce tvorivé výkony, ktoré obohatili ľudské poznanie, za významné úspechy, ktoré prispeli výrazným spôsobom k ďalšiemu rozvoju mesta, za propagáciu a zviditeľňovanie mesta doma i v zahraničí.

Slavomír Chmela (in memoriam)

Rodák z moravskej Chropyně sa narodil 18. augusta 1932 V roku 1954 prišiel do Žiliny a práve tu našiel svoj domov, rodinu, prácu i priestor na naplnenie svojich mnohých záujmov a talentov.

Bol mimoriadne všestranným človekom. Venoval sa spoločenskému tancu, športu, horolezectvu, jaskyniarstvu, fotografii, dokumentárnej a reportážnej tvorbe i filmu.

Začiatky jeho profesijného života v Žiline sa spájajú s Parkom kultúry a oddychu v Žiline, kde pracoval ako kultúrny referent, vedúci kultúrneho oddelenia a neskôr ako námestník pre hospodársku činnosť. Už v mladosti sa venoval spoločenskému tancu a v roku 1959 v Žiline zorganizoval prvú celoslovenskú súťaž v spoločenskom tanci. Bol aj členom folklórneho súboru Považan a tiež choreografom súborov Turiec v Martine a Slovenára v Žiline.

Jeho ďalšou veľkou vášňou sa stalo horolezectvo. V roku 1959 sa ako člen slovenského horolezeckého reprezentačného družstva zúčastnil expedície na Kaukaz, kde vystúpil na Elbrus vo výške 5 642 metrov. V rokoch 1967 až 1975 pripravil aj expedície do Pamíru, kde vystúpil na vrch Pik Lenina vo výške 7 134 metrov. Viedol expedície do Afriky, kde spolu s priateľmi uskutočnil náročné prvovýstupy.

Svoje skúsenosti pritom neuchovával iba pre seba. Aktívne sa podieľal na rozvoji horolezectva v Žiline. Každoročne organizoval Horolezecké dni v Porúbke. Bol spoluzakladateľom Horolezeckej školy JAMES a v rokoch 1967 až 1975 aj jej riaditeľom.

Neskôr svoju pozornosť obrátil aj k jaskyniarstvu. Od roku 1979 bol členom Slovenskej speleologickej spoločnosti a organizoval expedície do jaskýň v Bulharsku, Rumunsku a Maďarsku. V roku 1980 založil v Žiline jaskyniarsku skupinu, s ktorou sa podieľal na výprave do jaskyne Optimističeskaja na Ukrajine, v tom čase najdlhšej jaskyne sveta – dlhej až 174 km.

A práve tieto dobrodružné cesty, hory, jaskyne a ľudí, ktorých na nich stretával, začal intenzívne fotografovať a filmovať. Od roku 1978 nakrútil viac ako 400 dokumentárnych, reportážnych a odborných filmov, často v náročných podmienkach a celkovo v krajinách na troch kontinentoch. Jeho filmy sa premietali nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a boli uvedené na významných medzinárodných festivaloch a speleologických konferenciách. Môžeme spomenúť názvy niekoľkých úspešných filmov: Elbrus 77, Sahara 1976, S prilbou a zápisníkom, Pre kľud duše, Hrad Strečno a iné.

Za svoju filmovú tvorbu získal úctyhodných 161 ocenení, medzi nimi štyri hlavné ceny, desiatky ďalších prvých, druhých a tretích cien, ako aj čestné uznania a diplomy. Od svetovej organizácie neprofesionálneho filmu UNICA získal dve Zlaté medaily.

Jeho objektív však nezachytával iba vzdialené hory a jaskyne. Bol zanieteným fotografom Žiliny. Počas svojho aktívneho života vytvoril množstvo fotografií a filmov, ktoré zachytávajú každodenný život mesta, jeho obyvateľov aj jeho premeny. Mnohé z týchto záberov sa dnes nachádzajú v Štátnom archíve v Žiline, Rosenfeldovom paláci a v knihách a publikáciách o Žiline. Aj vďaka jeho práci máme dnes cenné obrazové svedectvo o tom, ako naše mesto vyzeralo a žilo v minulosti.

Za svoju všestrannú činnosť získal množstvo ocenení, medzi nimi titul Genius loci Solnensis udelený mestom a Zborom Žilincov, Cenu Žilinského samosprávneho kraja za celoživotné výsledky v oblasti horolezectva, jaskyniarstva a amatérskej filmovej tvorby, titul majstra športu, Zlatý odznak James a  Pamätnú medailu za rozvoj slovenského horolezectva James.

Slavomír Chmela zdolával hory, objavoval jaskyne a okom fotografa a dokumentaristu zachytával pre ďalšie generácie svet okolo seba. Jeho odkaz zostáva živý v horolezeckých a jaskyniarskych príbehoch, vo viac ako štyroch stovkách filmov a v stovkách fotografií.

Zomrel 21. januára 2021 v Žiline, kde je aj pochovaný.

Cenu prevzala dcéra Oľga Piroháčová Chmelová.

Ing. Arch. Stanislav Toman,  in memoriam       

Stanislav Toman, rodák z Nemčíc, sa narodil v roku 1936. Väčšinu svojho profesionálneho života prežil a tvoril v Žiline. Počas svojej kariéry sa podieľal na tvorbe mnohých stavieb a urbanistických riešení, ktoré dodnes tvoria súčasť viacerých miest a obcí na Slovensku. Viac ako tridsať rokov pôsobil v žilinskom Stavprojekte a v roku 1993 si spolu so svojím synom Róbertom založil vlastný architektonický ateliér.

Jeho tvorba je rozsiahla a zahŕňa bytovú, občiansku, rekreačnú, sakrálnu i urbanistickú architektúru. Medzi jeho významné diela patrí sídlisko Nábrežie v Liptovskom Mikuláši, Stredná priemyselná škola elektrotechnická v Liptovskom Hrádku, rekreačné zariadenie Váhostavu v Jánskej doline, Územný plán centra mesta Ružomberok či domy smútku vo viacerých obciach. Výraznú stopu zanechal aj v Považskej Bystrici, kde počas pätnástich rokov vytvoril architektúru sídliska Rozkvet a navrhol budovu Slovenskej sporiteľne.

Jeho meno je však neodmysliteľne spojené so Žilinou. V rokoch 1968 až 1980 spolu s architektmi Ottom Sedlákom a Gabrielou Cimmermannovou pracoval na jednom z najvýraznejších diel žilinskej architektúry – Hoteli Slovakia. Toto dielo získalo v roku 1981 Cenu Zväzu slovenských architektov – dnešná Cena Dušana Jurkoviča.

Po roku 1990 rozšíril Stanislav Toman svoju tvorbu aj o sakrálnu architektúru. V Žiline sa podieľal napríklad na rekonštrukcii Kostola Sedembolestnej Panny Márie v Zástraní. Jeho rukopis a odborné skúsenosti sa však premietli aj do ďalších stavieb a projektov v našom regióne.

Architektúru nevnímal iba ako tvorbu jednotlivých budov. Dôležitou súčasťou jeho práce bolo aj urbanistické plánovanie a premýšľanie o tom, ako má mesto fungovať ako celok. Aj preto bol dlhoročným členom Komisie územného plánovania a výstavby Mestského zastupiteľstva v Žiline, kde sa svojimi odbornými skúsenosťami podieľal na formovaní rozvoja mesta.

Jeho celoživotná tvorba získala uznanie aj na sklonku jeho profesionálnej dráhy. V novembri 2021 mu Prezídium Spolku architektov Slovenska udelilo Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Pri tejto príležitosti vznikol aj katalóg, ktorý približuje jeho život a rozsiahle architektonické dielo.

Stanislav Toman zomrel v roku 2022 vo veku 86 rokov. Zanechal po sebe nielen množstvo projektov a realizovaných stavieb, ale aj výraznú stopu v podobe slovenských miest a budov, v ktorých dodnes žijú a stretávajú sa ľudia.

Stanislav Toman svojou tvorbou významne prispel aj k obrazu Žiliny a jej okolia.

Za celoživotnú tvorbu,  významný prínos slovenskej architektúre a dlhoročnú odbornú prácu pre Žilinu a jej rozvoj mesto udelilo Stanislavovi Tomanovi Cenu mesta Žilina, ktorú prevzal jeho syn Róbert Toman.

Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Žilina

Udeľuje mesto za významnú činnosť osôb alebo kolektívov, ktoré sa zaslúžili o rozvoj mesta Žilina alebo jeho mestských častí, za významnú reprezentáciu mesta Žilina a mimoriadne výkony v oblasti kultúry, vzdelávania, športu, životného prostredia, vedy či techniky.

Mgr. Vladimír Majtan

Vladimír Majtan pôsobí vyše 20 rokov na Krajskom pamiatkovom úrade Žilina. Profesionálne sa zameriava na metodikovanie pamiatkovej obnovy architektúry a v rámci toho špeciálne aj na obnovu pamiatok v meste Žilina. Jeho detailný pamiatkový rozhľad zahŕňa okrem Žiliny, Žilinského kraja aj širšie európske súvislosti. Obnovy, ktoré odborne zastrešil, sa vyznačujú vysokou mierou kvality prevedenia a jedinečným zmyslom aj pre ten najmenší detail. To neraz oprávnene ocenili rôzne odborné komisie udelením tých najvyšších ocenení zrekonštruovaným pamiatkam, ako sú Kultúrna pamiatka roka FÉNIX, výročná cena časopisu Pamiatky a múzeá alebo v prípade Novej synagógy v Žiline aj Cena Slovenskej komory architektov za architektúru CE ZA AR.

Za roky pôsobenia ako pamiatkar už výrazne hlboko vstúpil do tváre Žiliny, ktorú formuje a obohacuje vytvorenou estetikou. Jeho práca kombinuje vedecké poznatky, výsledky výskumov, európsku tradíciu dobrého vkusu so zmyslom pre mestský urbanizmus. Okrem spomenutej Novej synagógy sa podieľal na rekonštrukcii ďalších vzácnych kultúrnych pamiatok v Žiline: Rosenfeldov palác, Katedrála Najsvätejšej Trojice, Kostol Obrátenia sv. Pavla na Mariánskom námestí známy ako Sirotár, Loretánska kaplnka v Kostole sv. Barbory.

Za rekonštrukciu Rosenfeldovho paláca mu udelilo Ministerstvo kultúry v prestížnej súťaži Fénix Čestné uznanie za osobnú iniciatívu a vysoko odbornú metodickú spoluprácu na reštaurovaní tejto vzácnej  pamiatky v centre nášho mesta.

Jeho veľký cit pre detail sa uchová pre nasledujúce generácie aj na ďalších zrekonštruovaných pamiatkach v okolí Žiliny, ako sú Hrad Orava, Kaštieľ Kunerad, Kaštieľ Gbeľany, Kostol sv. Ladislava v Rajci, Kaštieľ Mokraď v Dolnom Kubíne a mnoho iných.

Tí, čo poznajú Vladimíra Majtana osobne, vedia, že ho po profesionálnej stránke vystihujú rozsiahle vedomosti, pracovitosť, zručnosť aj výrečnosť. Po ľudskej stránke je to tiež výnimočný človek, ktorý rád nezištne pomôže kolegom a priateľom, má láskavé srdce a zároveň mu je vlastný aj prirodzený zmysel pre humor. Toto všetko sa však odráža aj na pamiatkach, ktoré metodikoval alebo sa na nich spolupodieľal.

Ľudia sa často čudujú, prečo pamiatkari neraz až fanaticky chránia pamiatky. Nielenže ide o naše národné kultúrne bohatstvo, ale za každou pamiatkou sú konkrétni ľudia a ich životný príbeh. Úctou k pamiatke prejavujeme úctu i predchádzajúcim generáciám. Napriek všetkej vede a odbornosti je osobný vklad veľmi podstatný. Práve osobný záujem neraz rozráža ľady byrokracie a pomáha prekonávať zložité problémy záchrany pamiatok.                                           

Vladimír Majtan nemal vždy cestu jednoduchú, no nikdy sa nevzdal. Na šťastie pre svoje rodné mesto, slovenskú pamiatkovú starostlivosť, ale i na šťastie a veľkú radosť svojich kolegov a priateľov.

Cena primátora mesta Žilina

Patrí medzi osobitné formy uznania, ktorými mesto oceňuje ľudí, ktorí svojou prácou, obetavosťou a osobným nasadením prinášajú hodnotu našej komunite. Je prejavom vďaky a rešpektu za to, ako sa človek obetoval v prospech jej obyvateľov.

Ceferina del Valle Bordón, (in memoriam)

Ceferina del Valle Bordón, známa ako sestra Paola, sa narodila sa v r. 1976 v Argentíne. Ježiša spoznala ako dvadsaťročná a s vierou prišlo aj jej povolanie. Život rehoľníčky začala v kongregácii Sestier Panny Márie Útechy. Po období noviciátu, ktoré strávila v Čile, sa vrátila späť do Argentíny, kde študovala filozofiu a teológiu v Buenos Aires. Osobne sa tu spoznala s charizmatickým biskupom Bergoliom, neskôr pápežom Františkom.

Ako sestra útechy pôsobila vo viacerých krajinách: v Argentíne, Bolívii, Čile a tiež na Slovensku, kde prežila 18 rokov. Z toho 15 rokov žila a pracovala v Žiline. Najnáročnejší bol pre ňu jazyk, preto navštevovala aj jazykovú školu. Na Slovensku dokonca vyštudovala druhú vysokú školu, a to v odbore sociálna práca. Keď prišla do Žiliny, v Diecéznej charite mali len  nocľaháreň pre mužov. Ženy nechávali spať v jedálni alebo na chodbe. Po čase sa im podarilo vybudovať nocľaháreň pre ženy v Žiline a spravovali ju sestry Panny Márie, osobitne sa tam angažovala sestra Paola. Neskôr sa stala sociálnou pracovníčkou v Dome charity sv. Vincenta. Tu pokračovala jej misia v práci s chudobnými, ktorí tam prichádzali do denného centra či nocľahárne a tiež chodila za nimi do terénu v centre mesta alebo jej okrajových častí. Ľudia si ju pamätajú ako láskavú a obetavú ženu, ktorá sa neustále snažila pomáhať chudobným. V roku 2021 bola dokonca vybraná, aby počas návštevy pápeža Františka na Slovensku osobne pozdravila Svätého Otca v jeho materinskej španielčine.

V septembri 2024 bola preložená do komunity v Nitre a začala pracovať v Občianskom združení Proti Prúdu v Bratislave ako terénna pracovníčka. Denne pomáhala v uliciach mesta predajcom časopisu Nota Bene. V lete 2025 vážne ochorela, choroba mala rýchly priebeh a po krátkej liečbe sa ukázalo, že nie je možné urobiť viac. Počas tohto krátkeho času jej choroby bola príkladom pre všetkých, ktorí sa o ňu starali. V každej chvíli vyžarovala zo seba pokoj, robila si starosti o tých, ktorí boli pri nej a starali sa o ňu, stále myslela na druhých tak ako vždy. Potešovala svojimi slovami, prijatím svojej choroby, svojou vierou a uisťovala svoje okolie, že bola v živote veľmi šťastná, aj napriek ťažkostiam, ktoré prichádzali. 

11. septembra 2025 zomrela. Pochovaná je v materskom dome Kongregácie sestier Panny Márie Útechy v Španielsku. V posledných chvíľach opakovala výrok svätej Márie Rosy Molas, zakladateľky Kongregácie Panny Márie Útechy: „Všetko na Božiu slávu a pre dobro blížnych, nič pre nás.“ Sestra Paola odišla tak, ako žila: v pokoji, šťastná a vďačná.  Jej život bol síce krátky, len 49 rokov, ale naplnený obrovským množstvom dobra a láskavosti, ktorá z nej vyžarovala na všetkých v jej blízkosti.

Cenu prevzali Sestry z Kongregácie Panny Márie Útechy Mari Carmen Alfonso a Mária Ševčíková.